Katka Knechtová a Richard Krajčo

2. ledna 2007 v 18:44 |  Rozhovory
Spriaznené skupiny Kryštof a Peha cez víkend v Prahe ukončili spoločné české turné.


Čo ste na sebe počas viac ako mesiac trvajúceho koncertovania objavili? Richard: My sme nestihli na Pehe takmer nič nové objaviť. Zakaždým prišli, ozvučili sa, zmizli, odohrali koncert a zmizli. Pred štyrmi rokmi sme boli na turné s lotyšskou skupinou Brainstorm, zažili sme spolu úžasné večery, hrali sme v halách futbal, bolo to veľmi fajn a nezabúdame na to. Ale Katarína je taká - ona nikdy nikam nechodí. katka: Nebudem sa vyhovárať, no Peha ustavične hrá a už toho chvíľami máme dosť a nie sme schopní fyzicky ani psychicky to zvládnuť. Už sa medzi nami objavila aj mierna ponorka. No bývajú i večery, keď sa cítim normálne a nepokazím všetkým okolo seba náladu tým, že sa neusmievam a nechce sa mi stále rozprávať.

Po koncertoch všetci z Pehy zaľahnete do postelí? Katka: Chlapci aj ostávajú, ale ja som introvertnejší človek, takže sa vždy vzdialim. Richard: Tiež máme s Kryštofom za sebou ťažké obdobie, keď sme boli stále spolu a hrozne sme sa hádali, ale prečistilo sa to medzi nami. Kapela je pre mňa únik. Mám divadlo, nakrúcania, čo je pre mňa práca, ale z kapely mám veľkú radosť. Niekde som teraz čítal rozhovor s Káťou, kde vravela, že ju popularita začína obťažovať. Od toho mi pomáha dostať sa preč presne to, že sme s chalanmi. Sú to pre mňa naozajstní priatelia, to sú jediní chlapci, ktorí o mne všetko vedia, nemusím sa pred nimi pretvarovať, pretože sme ako rodina. Na tú bandu sa vždy teším. V hoteli väčšinou po koncertoch zostaneme na recepcii a dáme si panáka, pretože je pre mňa fajn, keď s nimi chvíľu som, môžem im niečo povedať a počujem, ako žijú. Katka: U nás sa to zmenilo s cenami a všetkým tým okolo skupiny. Už to bol obrovský psychický tlak. Ustavičné cestovanie, stále niekto niečo odo mňa chce, ľudia očakávajú, že budem v pohode, usmievavá, perfektná. Niekedy sa to fakt nedá. Raz máš energiu i radosť z práce, no potom zrazu príde úspech a objaví sa aj druhá strana brehu. Človek to niekedy nezvláda tak, ako by si predstavoval. Richard: Keď ste zrazu známi, všetci majú pocit, že ste ich kamoš. Poznajú vás z rádia, z článkov, z televízie, stále vás vidia, a tak majú pocit, že ich takisto poznáte. Katka: Ste v podstate verejný majetok. Už som si chcela dať vyrobiť tričko s nápisom Neničte ma, slúžim všetkým!

Nerátali ste s tým? Popularita vás zaskočila? Katka: Kým to človek nezažije, nevie, o čo ide. Snaží sa s tým vyrovnať v zábehu. Richard: Keď vás začne stíhať bulvár, naraz zistíte, že prekračuje hranice, ktoré ste mali s popularitou spojené. V posteli chcete byť sám, a oni vám chcú vliezť aj tam. Nepoznajú mieru, kde už nie je fajn zachádzať.

S čím sa na seba môžete navzájom obrátiť? Alebo ste skôr nedostupné typy, ktoré len prechádzajú okolo seba? Richard: Strašne by som si želal, aby na toto turné obe strany príjemne spomínali. Vzťah sa hľadal trochu ťažko, keď najprv prišli oni, potom my, po svojej zvukovej skúške išli jesť oni, po našej my, oni večer dohrali, my sme sa v tom čase chystali vzadu, preto ani na krátky rozhovor nebol čas, a potom som ju už v šatni nenašiel, lebo už spala v hoteli. Katka: Ale pamätám si, že keď sme na jar plánovali turné, viedli sme plnohodnotný rozhovor. O muzike, samozrejme. Richard: Po niekoľkých vetách sa nedá spoznať, aký človek je a čo vás k nemu môže priťahovať. To napríklad ani v manželstve nezistíte.

Za päť mesiacov to je naozaj ťažké. Richard: (Smiech.) Nemôžete od nás chcieť, aby sme vedeli, akí sme.

Aspoň jednu vetu hádam vymámim. Aká je Káča a aký je ten čert naproti? Richard: Pehu som objavil v roku 2002, keď som narazil na jej album Krajinou. Páčil sa mi Káčin hlas a veľmi ma zaujali texty, ktoré si všímam. Imponuje mi jej hudobný prejav. Cítim v ňom úprimnosť, a to ma na Pehe naozaj baví. Brnkli mi do noty. Katka: Pamätám sa, keď Kryštof vyletel s hitom Obchodník s deštěm. Z Richarda som bola trošku prekvapená, pretože keď som sa bola pozrieť v Prešove na koncert, lozil tam po šialených konštrukciách a myslela som si, že je to nejaký "divočák". Raz si vraj dokonca aj spadol. Richard: No. Katka: Stane sa. Nie vždy je to pevné, čoho sa držíme. Ale som prekvapená, koľko má Richard energie a koľko vecí zvláda. Viac-menej všetko sa rodí v jeho hlave a vedie aj ostatných. Obdivujem náladu v ich kapele. Majú zvukovú skúšku a Richard si v pohode zatelefonuje! Nie sú tam napäté situácie. Aspoň ja ich nevidím.

Vám by spoluhráči vynadali, keby na skúške zazvonil mobil? Katka: Nie, ale sme na seba trošku prísnejší. A Richard ma prekvapil ešte jednou vecou - myslela som si, že je to typický nafúkaný mestský človek, ktorý sa tvári ako umelec. No keď mi ukazoval fotky z chalupy, tie krásne miesta a to všetko, čo má rád, zistila som, že sa mu páčia veci, ktoré sa páčia aj mne.

Majú vás, Richard, v skupine zbožšteného? Rešpektujú vás ako autoritu? Richard: Rešpekt, samozrejme, musí byť. Skladám 90 percent repertoáru a chalani asi vedia, že nejaké to predné miesto tam je, ale my sme si tie úlohy kedysi samovoľne rozdelili a tak to jednoducho funguje. Som perfekcionista, no musím povedať, že som z nich najhorší muzikant. Hoci si vymyslím čokoľvek, som rád, že môžem hrať s ľuďmi, ako sú oni. Nemáme osemnásť, kadečím sme si prešli a už vieme, prečo sa máme hnevať a prečo nie. Naučili sme sa spolu žiť a všetci sa navzájom rešpektujeme.

Vás, Katka, v kapele rozmaznávajú? Alebo ste už do nej zapadli ako ďalší chalan? Katka: Prešla som tam celkom inými štádiami. Ako mladé ucho som cítila skôr otcovský prístup, teraz si už chvíľami užívam svoje ženské zbrane.

V Prešovčatách ste naozaj spievali v chlapčenskej časti zboru? Katka: Nejako to tak vyšlo. Zaujímavé bolo ešte aj obdobie, keď som začala hrávať s Pehou. Nenosila som sukne, strašne som sa snažila medzi nich zapadnúť. Telom aj dušou. Keď sme sedeli v reštaurácii, občas sa ozvalo - ten tretí zľava je speváčka.

Keď už sme pri tom, tak ste v zbore nespievali, ale iba hmkali. Katka: Na konkurze mi povedali, že to celé bude iba na skúšku, lebo talent tam nevidia ani nepočujú.

O Richardovi viem, že ako šesťročný dostal kopačky - mám na mysli športovú obuv. Na aký darček, ktorý ovplyvnil váš život, si spomínate vy? Katka: Prvá podprsenka? (Smiech.) Kúpila mi ju mama na Deň detí. Richard: Na moje narodeniny! Katka: To je darček, čo ti zmení život, nie? Richard: No to my nevieme, to nemôžeme posúdiť. Katka: Zase v mužskej spoločnosti. (Smiech.) Kupovali mi aj veľa detských hudobných nástrojov. Mala som elektrickú gitaru s motívom No počkaj, zajac. Alebo saxofón a bubienky, ktoré mi museli zobrať, lebo som stále do všetkého trepala. Richard: Mňa hudba do pätnástich rokov vôbec nezaujímala. Stále som behal po tráve a kričal som gól.

Na futbalové ihrisko ste vraj utekali pred šikanovaním od spolužiakov... Richard: Výraznejšie to bolo až pri úteku od futbalu k hudbe, pretože som sa nedokázal zaradiť. Začal som počúvať skupiny Depeche Mode, The Cure, The Sisters of Mercy, U2. Chodili v čiernom, ja takisto a naraz som bol divný. Navyše, môj dedko bol veľký antikomunistický bojovník, takže som mal doma všetky tie knižky o gulagu. Párkrát som v škole dostal "na búdku" a nasledoval útek ku gitare, pretože som si pri nej vyreval všetky svoje problémy. Nechodil som do fitka, nemal som svaly, aby som sa mohol brániť, bol som stále malý, tak som začal skladať pesničky. Utiekol som od futbalu k hudbe vďaka tomu, že som nevedel, čo so sebou.

Pocit byť iný vám dodnes imponuje? Ste rád trochu vydelený zo spoločnosti? Richard: Neviem, ako vám mám na to dnes odpovedať. Každý z nás je trošku vydelený tým, čo robí. Už si nemôžete zájsť na diskotéku alebo do klubu na panáka. Už ste tam čudný, pretože ste iný. Prenasleduje ma to, ale je to tak krajšie. V súkromí som samotár, mám svoj statok, kde chcem mať kone, teraz som si tam urobil štúdio, dám si tam montérky a chodím so psami do lesa. To ma baví. Samozrejme, potom je super, keď idete na koncert, je plná hala a nabijete sa energiou, lebo si ľudia s vami zaspievajú pesničky, ktoré ste doma zložili na španielke. Dáte si panáka a zase idete domov, kde máte svoj pokoj. Katka: Takže jednak sa snažíš byť iný a jednak celkom obyčajný človek.

K čomu sa utiekate vy? Katka: Tiež mám rada svoj pokoj. Veľa času trávim sama, niekedy som rada sama, a niekedy mi to už lezie na nervy. Ak ste často preč, ľudia s vami prestanú počítať. Každý má svoj zabehnutý život, a keď sa s nimi stretnete, majú svoje spoločné spomienky a vy ste niekde úplne inde. Preto je príjemné vytvoriť si okolo seba svoje mesto a vybrať si doň ľudí, ktorí vás dokážu pochopiť a rozprávať sa s vami o normálnych veciach. Richard: Je veľmi ťažké nájsť ľudí, čo vás berú normálne. Po chvíli vám začne liezť na nervy, keď niekto povie - ty, bol som na tom predstavení, bolo to super! Ak vás ľudia obdivujú, je to často pekné, ale keď ich máte blízko, tak vás začnú štvať a unikáte do samoty alebo hľadáte ľudí, ktorí vám povedia, že ste "čurák", lebo aj to potrebujete počuť.

Čo vám hovorila Iva Frühlingová v intímnych chvíľach? Katka: Ty "čuráku"! Richard: (Výbuch smiechu.)

Neobdivovala vás dostatočne? Alebo, naopak, až príliš? Richard: Spätne som zistil, že sme mali zvláštny vzťah. Podľa mňa Iva žiarlila na úspech, ktorý sme mali s kapelou. Prekážalo jej, keď sme niekam prišli a najprv spoznali mňa a až potom ju. Jednoducho veci, ktoré sú podľa mňa malicherné. Zistili sme, že žiť spolu nemôžeme. Som veľmi rád, že som to zistil, mám sa teraz veľmi dobre a bola to pre mňa veľká skúsenosť. Dnes už viem, akú chcem ženu. Ten vzťah vo mne prebudil túžbu, ktorá vo mne zostáva - a síce, že budem mať tridsať, hudba je super, divadlo je super, ceny sú skvelé, lenže sú vám nanič, keď ich nemáte komu odovzdať. Rozhodol som sa, že chcem mať rodinu a deti. Myslím si, že to je to najkrajšie, čo tu môžem po sebe nechať. Najviac sa síce bojím roly otca, pretože je najťažšia, akú na tomto svete môžem dostať, ale všetko, čo robím, ma nenapĺňa natoľko, aby som nechcel skúsiť niečo, čo je podľa mňa ešte oveľa viac.

Súčasná priateľka už stelesňuje ideál ženy? Richard: Momentálne áno. Raz som sa unáhlil, nechcel by som to urobiť znovu. Martina má pochopenie a je mi s ňou dobre. Katka: Človek sa vracia domov, snaží sa vybudovať hniezdo, kde bude mať útočisko pred všetkým. Aby sa mal kam vrátiť, aby mal zázemie, aby si ho ľudia vážili aj pre niečo iné, ako pre to, že položí na stôl štyri cédečká, ktoré kedysi vyšli. Stretla som veľa ľudí, ktorí mi potvrdili - staraj sa aj o iné veci, pretože nakoniec zistíš, že si v tom celkom sama a nezostalo ti nič iné. Hľadanie rovnováhy je ťažké. V niektorých veciach som veľmi tvrdohlavá, doslova až chlapská a ťažko sa mi hľadá kompromis vo vzťahu. Nie som v tom perfektná, môj priateľ to vie, ale verím, že sa mi to podarí.

Ako ste prijali nedávne špekulácie, že sa medzi vami rodí nový vzťah? Katka: Nebolo mi všetko jedno. Bolo to prvýkrát, čo sa ma bulvár bytostne dotkol. Videli sme sa dovtedy iba raz v živote - čisto pracovne. Richard: Stretli sme sa, Kati som prehral niekoľko nových piesní, bavili sme sa o príprave turné, zabalil som darčeky, ktoré som odviezol, a to bolo všetko. Potom sa mi ozvali, že spolu chodíme a že sa tajne schádzame v Prahe. Katka: A mne zasa, čo je na tom pravdy, že som rozbila jeho manželstvo. Zhodou okolností, dva dni nato sme mali koncert, kde hrala aj Iva s kapelou, tak som sa bála, či na mňa nevybehne a nezačne ma mlátiť.

Neblyslo vám niekedy hlavou pri pohľade na toho druhého, že s tým človekom vedľa by ste si možno aj rozumeli? Netúžite po sebe? Katka: Práve ste sa s nami rozprávali o našich milých zlatých polovičkách! Richard: Povedal by som to inak. Človek za dlhší čas spozná, že mnohé kapely sa vôbec nekamarátia. V Česku by som mohol vymenovať možno jednu kapelu, s ktorou si pri stretnutí vzájomne povieme - čau, ako sa máte, som rád, že sa vám darí. A keď sme s Pehou vyrážali na turné, želal som si, aby to medzi nami takto fungovalo. Chcel som byť s nimi kamarát. Chcel som im byť bližšie, a keď ich raz stretnem na festivale, povedať im - ty, vole, keď sme spolu hrali, bolo to dobré.

Peha dokonca nebola vašou predkapelou, ale špeciálnym hosťom. V čom bolo to spojenie špeciálne? Čo vás dalo dokopy? Katka: Muzika. Dnes nie je problém ísť hrať s Kabátom, ale čo je to za spojenie, keď majú iný štýl hudby. Richard: Vždy je lepšie, keď idú spolu na turné hudobníci, ktorí sa majú radi. A myslím si, že my sa máme vďaka muzike radi. Pokojne poviem, že keby som nehral v žiadnej skupine a bol by som fanúšikom pod pódiom, tak by som bol fanúšikom Pehy, pretože sa mi páči.

Akú rolu by ste si navzájom prisúdili vo svojom živote? Koho ste na turné v tom druhom človeku spoznali? Richard: Katka ma neprekvapila. Vopred som si myslel, že taká, akú som ju spoznal, aj je. Čo je vo výsledku moje veľmi príjemné prekvapenie. Katka: Ja som v Richardovi spoznala celkom milého, usmievavého a energického človeka.

Z mojich úst už padlo prirovnanie čert a Káča - aký pár navrhujete vy? Katka: Lolek a Bolek? Richard: Ja mám lepšie. Katka: No daj. Richard: Neviem, ako si na tom ty, či doma niečo opravuješ, ale Pat a Mat. Jedným z tých dvoch by som rozhodne mohol byť. Katka: Ja tiež. Keď sa snažím byť šikovná a praktická, tak som nepraktická a nešikovná. Ak chcem upiecť koláč a je pritom veľké očakávanie, väčšinou to dobabrem. Ale otcovo rádio som už zaspájkovala a opravila. Richard: Vážne?! Ja som vyučený elektrikár a toto som nikdy neurobil. Katarína Knechtová Narodila sa 14. marca 1981 v Prešove. Sedem rokov navštevovala klavírny odbor na ľudovej škole umenia, na gitare sa naučila hrať sama, trúfne si i na bicie. Spievala v súbore Prešovčatá, kde ju označili za netalentovanú. Po gymnáziu absolvovala jeden semester štúdia filozofie. Začínala v skupine IMT Smile a po rozchode s Ivanom Táslerom založila skupinu Peha, ktorá nahrala albumy Niečo sa chystá (1999), Krajinou (2001), Experiment (2003) a Deň medzi nedeľou a pondelkom (2005). Katka rada spí a pláva, má o štyri roky mladšiu sestru Veroniku, jej priateľ Henrich Mihaľov je filmový dokumentarista. Ako jediná zo skupiny nemá pehy. Richard Krajčo Narodil sa 1. júna 1977 v Ostrave. Na elektrotechnickom učilišti zmaturoval so štvorkou, po roku na fakulte informatiky prestúpil na Janáčkovo konzervatórium. Prvé angažmán získal v ostravskom Divadle Petra Bezruča a hneď sa postavil na dosky ako najmladší Hamlet v dejinách českého divadla. V roku 2000 získal Cenu Alfréda Radoka, v roku 2003 sa stal členom činohry Národného divadla v Prahe a o rok neskôr bol za postavu Richieho v hre Láska a porozumění (Divadlo Ungelt) nominovaný na cenu Thálie. So skupinou Kryštof dosiaľ vydal šesť albumov, najnovší Rubikon vyšiel tento rok. Účinkoval vo filmoch Krysař, Post coitum, Non plus ultras, Sametoví vrazi, Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště. Po piatich mesiacoch manželstva sa začiatkom tohto roka rozviedol s modelkou a speváčkou Ivou Frühlingovou. V súčasnosti je jeho partnerkou modelka Martina Poulíčková, bývalá manželka športového moderátora Pavla Poulíčka.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Líbí se ti tento blog?

Je super 74.2% (245)
Nic moc 12.1% (40)
Hrůza 13.6% (45)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama