Lenivá šéfka

29. března 2007 v 18:06 |  Rozhovory
Rada sa potápa i pláva, no najradšej spieva a hrá na gitare so skupinou Peha. Dokonca aj holohlavá či potetovaná. Charizmatická speváčka Katarína Knechtová (24) chcela byť kedysi vodičkou trolejbusu.

Stretli sme sa tesne po jednom z vašich koncertov. Peha má na trhu nový album, a tak je namieste otázka: Čo máte radšej, prácu v štúdiu alebo vystupovanie pred divákmi?Oboje má svoje čaro. Keď sa zatvoríte do štúdia, tak sa tešíte, že konečne robíte na niečom novom a nehráte len skladby, ktoré už dokonale poznáte. Vymýšľate si aranžmány, vokály, novinky na nástrojoch. Keby človek nič netvoril a stále dokola omieľal to isté, asi by ho to prestalo baviť. Na koncertoch sa zasa uvoľníme, snažíme sa na ľudí pod pódiom preniesť emócie, čosi, čo by ich mohlo na chvíľu vytrhnúť z bežného života. Nerozlišujem, ktorá práca je lepšia. Je fajn, že sa to mení.

A potom príde čerešnička na torte, akou bolo napríklad vystupovanie na bratislavskom Zimnom štadióne pred koncertom svetoznámej Pink. Veľkým zážitkom bolo napríklad sledovať štáb, čo s ňou pracuje. Dokáže v priebehu hodiny zbaliť celú aparatúru do všetkých kamiónov, kým u nás na festivaloch to niekedy robia aj dva dni. Niečo také ako v Bratislave som v živote nevidela. Človek v saku a v kravate stál a tlieskal na tých, čo to skladali. Bolo to neskutočné... Úžasná bola pre mňa aj možnosť vidieť naživo takú dobrú speváčku ako Pink. Jej imidž sa mi predtým zdal veľmi preexponovaný, ale keď som ju zbadala na javisku, bola celkom iná.

Skočme teraz o niekoľko rokov dozadu. To ma baví a som rada, keď sa takto striedajú témy.

Niektorí rodičia nútia svoje deti hrať na hudobnom nástroji. Bol to aj váš prípad?Veru áno. Chodila som do základnej umeleckej školy na klavír a bola som veľmi lenivá. Som aj teraz, ale vtedy to bolo hrozné... Mama sedávala so mnou pri klavíri, nútila ma hrať a ja som trucovala. Pre šesťročné dieťa bolo ťažké prehrýzť sa cez osnovy a dosiahnuť, aby sa pravá a ľavá ruka trocha zohrali. A hrať etudy bolo pre mňa absolútne nezaujímavé.

Čo vás nakoniec zlomilo? Museli sme hrať Bacha, Mozarta i inú klasiku a ja som sa to snažila riešiť tak, že už vtedy som si začala vymýšľať pesničky. Keď som zistila, že mi to celkom ide, začalo ma to baviť. Naši dokonca zašli za učiteľkou klavíra, či by ma neodporučila na konzervatórium. Ona povedala, že som síce šikovná, ale strašne lenivá, a preto s tým nesúhlasila.

Viem, že vašou ďalšou zastávkou bol známy súbor Prešovčatá a aj tam prišlo ku kurióznej situácii. Raz sme dostali so spolužiačkou nápad, že by sme tam mohli ísť na konkurz. Prišli sme trocha neskôr, ale stretli sme človeka, ktorý práve skúšal a zobral aj nás. Keď si nás vypočul, povedal mi, že nemám veľkú šancu, a dal ma do tretej skupiny, kde som mala len "hmkať" a potom sa vraj uvidí. Keď sme sa po rokoch stretli, povedala som mu, že som chodila do tohto súboru. On sa spýtal - vážne? Ja som vravela: Poslali ste ma do tretej skupiny, lebo medzi tými lepšími nemám absolútne čo robiť. A on odvetil: To som nemohol byť ja.

Vraj ste odjakživa túžili byť speváčkou.Áno, ale chcela som byť aj vodičkou trolejbusu. Veľmi sa mi páčil ten zvuk, keď sa pohýnal. Už som sa videla sedieť za tým obrovským volantom. Ale v tom čase som myslela aj na niečo úplne iné. Prihlásila som sa na hokej. Vydržala som tam však iba dva týždne, lebo nás nútili behať okolo Torysy. A ja nie som vytrvalý človek...

Potom ste, nebodaj, zanevreli na šport...Nadchlo ma potápanie, venovala som sa mu aj počas tohto leta a bolo to fantastické. Bola som len asi v šiestich metroch, ale azda sa dostanem aj hlbšie. Rozmýšľam, že si urobím aj kurz. Nechcem totiž riskovať, že prídem o uši. Tie potrebujem mať v poriadku... Počas dovolenky som každé ráno vstávala o ôsmej a zaplávala si kilometer v bazéne.

Čo robia kolieskové korčule, na ktorých ste to kedysi tiež skúšali?Momentálne odpočívajú. V poslednom čase som na nich bola len raz, aj to som bojovala o prežitie...

To, že ste skúšali hokej, ma len utvrdilo v tom, čo si myslím už dávno. Pripomínate mi totiž veselého, ba až nezbedného chlapca...Viac času som skutočne trávila s chlapcami ako s dievčatami. Mala som svoj meč, hokejku a veľmi som túžila po tatrovke. To bolo malé oranžové autíčko, na ktorom sa vozili chlapci v škôlke, no mne rodičia také nikdy nekúpili. Dievčatá si museli piecť koláčiky a chlapci sa hrali so stavebnicou Merkur. To ma vtedy dosť hnevalo...

Medzi chlapcami ste stále aj teraz. S jedným aj oveľa bližšie... S vaším priateľom ste sa vraj dali dokopy cez dukátové buchtičky. Je to tak, ale už by som sa o tom nechcela veľmi vyjadrovať. Niektoré médiá sa totiž venovali len tejto téme a bolo jej v poslednom čase naozaj dosť. Niektorých naša hudba ani nezaujímala...

Chlapcov máte okolo seba aj na vašej hudobnej ceste. Možno si už mnohí ani nespomenú, že ste začínali v kapele IMT Smile. Ako pätnásťročná som bola vtedy po prvýkrát v štúdiu. Bola som rada, že som vypadla zo školy a zažívam niečo zaujímavé. Debutový album skupiny IMT Smile produkoval Laco Lučenič, ktorý sa v štúdiu na mňa pozrel a privítal ma slovami: No tak, moja, toto je mikrofón, naň budeš spievať. Bol veľmi milý, mal otcovský prístup, nahral aj nejaké gitary i basu a všetko to usmernil rockovým smerom.

V skupine ste však nevydražli dlho a po polroku ste odišli. Bolo to po turné s Prúdmi a Olympicom. Spomínam si na pár vecí, ktoré sme vtedy zažili. Bolo to pekné obdobie, ale všetko ozajstné, čo súvisí s muzikou, som sa naučila až pri tvrdej drine v Pehe. V IMT Smile boli mozgami Ivan a Miro Táslerovci a ja som len spievala vokály.

Peha sa čoskoro dostala do povedomia verejnosti a je zaujímavé, že stále hrá v rovnakej päťčlennej zostave. V mnohých kapelách prichádza k častým zmenám, u vás nie. Nikdy ste sa nepohádali, nestrašila vás ponorková choroba po častých zájazdových šnúrach? Počas siedmich rokov sme toho zažili naozaj dosť a ponorková choroba je niekedy slabé slovo. Mali sme veľa nedorozumení a problémov, niekedy to bolo naozaj až na psychiatriu. Dosť dlho trvalo, kým sme všeličo pochopili, dospeli a zohrali sa. Keď však ľudia majú pred sebou jeden cieľ, za ktorým idú, ostatné problémy sa dostanú nabok.

Všeobecne sa hovorí, že ste šéfkou kapely. Aké je to dirigovať štyroch chlapov?Je to relatívne a misky váh sa pravidelne nakláňajú na obe strany. Ako sa môžete cítiť ako šéfka v chlapskej spoločnosti? Môžem byť tichá voda, ktorá brehy myje, alebo krk jednej hlavy. Sú medzi nami takí, čo neraz tresnú po stole, ale väčšinou to funguje na dohode. Každý má svoj vlastný život, ale keď ide o muziku, všetci sa vyjadríme a povieme si svoj názor.

Okrem spievania a tvorby pesničiek hráte aj na gitare, čo u ženy nie je až také časté. Ako k tomu vlastne prišlo? V kapele sa na začiatku rozhodli, že tam chýba hudobný "spodok" a mal by ešte niekto hrať na gitare. Kajo Sivák to pri sólovaní nemohol stíhať, rozmýšľali sme o niekom inom a nakoniec to prischlo mne. Niežeby som po tom nejako túžila, ale som rada, že sa tak stalo. Pomáha mi to najmä pri tvorbe piesní, viem si ich oveľa lepšie predstaviť, keď hrám na gitare. Predtým som čosi také nepoznala.

Chcete povedať, že ste začali hrávať na gitare až v Pehe? Nikdy predtým som na nej nehrala, musela som trénovať, a tak som sa všetko naučila. Bolo to nevyhnutné.

Peha vydala teraz svoj štvrtý album a je zaujímavé, že všetky vyšli v dvojročných intervaloch. Vždy ste si to tak naplánovali?Ale kdeže, tak sa to jednoducho podarilo. Niektoré kapely vydávajú cédečko každý rok, ale ja si to nedokážem predstaviť. Je to úplné šialenstvo. Album vyjde, treba ho odprezentovať, nakrútia sa dva klipy, príde koncertná šnúra, festivaly, čo trvá nejaký čas. Človek postupne získa chuť robiť niečo nové a nám to zatiaľ stále vyšlo s tými dvojročnými periódami. Je to náhoda a my sa na tom smejeme.

Váš najnovší album sa volá Deň medzi nedeľou a pondelkom. Dosť nezvyčajný názov. Znamená ôsmy deň v týždňi, ktorý nám všetkým niekedy veľmi chýba. Veľa ľudí sa spolieha, že ten deň príde, hoci sa tak nestane a nedokážu žiť plnohodnotne v tých siedmich dňoch, čo máme. Inak album je pre mňa veľmi pohodový, pôsobí, ako keby sme sa upokojili, nič nás netlačí.

Keď sme hovorili o stabilnej zostave, neoficiálnym šiestym členom je textár Vlado Krausz. Píše aj pre iných hudobníkov, najmä pre Ivana Táslera, ale vy ste zrejme jediná žena, s ktorou spolupracuje.Je s nami od úplného začiatku, sondoval, ako sa mením, čo ma momentálne zaujíma, čo riešim v živote, a to sa prejavuje v jeho textoch. Na prvom albume bolo veľmi veľa protikladov, lebo som bola nerozhodné dievča, a tak sa objavili všelijaké kontrasty: anjel - diabol, biela - čierna. Potom prišlo zvláštne obdobie s mnohými negatívami a na CD Experiment nastalo uvoľnenie.

Musíte mu niekedy zavolať a povedať, že to a to sa vám nepáči? Dokáže to zmeniť?Jasné. V tomto smere je skvelý a dokážeme spolu nájsť tú správnu cestu. Keďže inak nepíše pre ženy, je to preňho asi dosť náročné. Vnáša do textov viac lyriky, a aj keď chcem niečo opraviť, nie je tvrdohlavý.

Peha nikdy nerobila veľké zmeny v žánroch, neskákala od metalu k hip-hopu a popu. Mnohí označujú vašu hudbu za gitarový rock a nie je tajomstvom, že vás ovplyvnila aj kapela U2.Je to pravda, bolo to najmä pri skladbách Diaľkové ovládanie alebo Výťah. Vtedy sme U2 počúvali často, žili sme s touto hudbou a boli sme aj na ich koncerte vo Varšave. Teraz je to však už iné a počúvame rôznu hudbu zo všetkých strán.

Stále patrí k vašim vzorom speváčka Björk?Určite. Mám ju veľmi rada, je extravagantná a neviem sa jej prejesť.

Extravagantná ako vy. Boli ste už holohlavá i potetovaná. Nebola to len túžba zaujať svojím imidžom?Chcela som vtedy vizuálne podporiť myšlienky v textoch. Hovorili o určitej schizofrénii - anjel - diabol - a chcela som si trochu otvoriť svoje vnútro. Keď žena nemá vlasy, všetko cíti trocha inak. A pomaľované ruky som mala pri albume Experiment, čo súviselo s týmto názvom.

zdroj: http://www.brejk.sk
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama