Rozhovor s Katkou Knechtovou

10. března 2007 v 16:05 |  Rozhovory
Stojí na pódiu, a má chuť skryť sa v kopcoch. Prešovčanka Katka Knechtová je v súčasnosti jedným z najvýraznejších hlasov medzi speváčkami.
Dodržiavate tradície spojené s jarou?
Keď je taká príležitosť a nie som veľmi unavená.
Ak nespíte, slávite sviatky?
Presne tak. Napríklad pečiem koláče.
Vy?
Ja? No hej! S priateľom sme upiekli bábovku. Inak veľkonočné sviatky nemám až tak rada, teším sa, že je vonku teplo a moje telo sa začína preberať zo zimného bludu a teší ma aj šunka.
Pred dvoma rokmi ste vyhrali Aurela ako najlepšia speváčka. Pomohlo vám to k niečomu?
Ľudia začali mať o nás väčší záujem, boli na mňa zvedaví. Pred tým, keď vydavateľstvo núkalo fotky na titulku časopisom, pýtali sa: A toto je kto? Čo ste sa zbláznili? Potom boli aj titulky. Aj organizátori koncertov, s ktorými sa ťažko rozprávalo, sa ozvali, dvere sa otvorili o čosi viac.
Máte cenu na poličke?
Nemám, lebo nie je pekná. Dizajnovo sa nikam v byte nehodí, mám ju odloženú v bare. Môj otec archivuje všetky články o mne, tak si k nim odloží aj cenu. Zbiera aj všetky visačky "účinkujúci" z našich koncertov, backstage pasy, náramky.
Bývate stále s rodičmi. Akceptujú, že majú doma umelkyňu, alebo vás uzemňujú slovami: "Nehraj sa na speváčku a nájdi si poriadnu robotu?"
Nie, nikdy to tak nebolo. Po gymnáziu išli všetky spolužiačky na vysoké školy a rodičia si to tiež takto predstavovali. Nikdy ma však neodhovárali, stále len kládli otázky. Zaujíma ich, čo to pre mňa znamená a aká je to investícia do budúcnosti, ale keď vidia, že to má úspech...
Chvíľu ste však na vysokej škole študovali, nie?
Chvíľu. To ani nemuselo byť. Na jednej strane mi to aj chýba, ale neľutujem, že som zo školy odišla, lebo bolo nezmyslom študovať niečo, čo ma nebavilo.
Tento rok ste mohli z aurelovského pódia ako cenu odovzdávajúca sledovať napätie v publiku, kto vyhrá: Jana Kirschner, či Misha. Vás sa po víťazstve tiež pýtali na vzťah ku Kirschnerovej?
Pýtali sa, či sa na mňa Jana nehnevá (nechápavý pohľad prejde do smiechu). Nie, myslím si, že sa na mňa nehnevá.
Do sviatkov ste mali dokončiť album. Stihli ste?
Ešte nie. Nie sme s ním úplne spokojní. Nerobili sme ho dva roky, len pár mesiacov a ešte potrebujeme niečo dotiahnuť.
Aký je to pocit, keď odovzdáte hotový album? Úľava?
Dobrý pocit. Lenže tomu nikdy nie je koniec. Akonáhle začneme nahrávať, začne sa kolotoč ďalších povinností a záväzkov - robí sa obal, klip, potom promo a koncerty.
Ako sa propaguje album z Prešova?
Tak, že sadneme na vlak alebo do auta a ideme do Bratislavy, to je hádam jasné. Sú aj výnimky ako vy, ktorá príde urobiť rozhovor do Prešova. (Smiech.)
Bratislava je nevyhnutná?
Tam je vydavateľstvo, televízie, o rádiách nehovorím, lebo tie sú aj tu a po celom Slovensku. A potom treba už len kúsok šťastia.
Aké bolo šťastie pri platni Krajinou?
Začali sme veľa koncertovať a vzápätí sme išli nahrávať album. Bolo toho veľa, nemala som čas ani trošku sa zastaviť. Ako posledný sme vydali singel Krajinou, pustili k nemu klip a uzavreli album.
Páčil sa vám film Dážď padá na naše duše, v ktorom boli použité pesničky z albumu?
Nestačí len poslať hudbu niekam bez toho, aby ste vedeli, o čom film bude. Škoda, že sa táto spolupráca začala práve takto, že sme film nevideli dopredu. Mám však pocit, že naše pesničky ho oživili.
Účinkovali ste aj v kampani Ľudia proti rasizmu. Máte s ním skúsenosti?
Je všade. Raz som už aj dostala, a neviem prečo. Stála som pred hotelom, kde mala moja kamarátka stužkovú a usmievala som sa na ňu. Zrazu facka od ženskej, oblečenej v bomberi a veľkých topánkach: Ty sa smeješ!? Tak som sa rozčúlila, že sme sa začali na ulici trepať. Roztrhala mi vetrovku, až kamaráti ma stiahli do autobusu. Rasizmus je všade, tak proti nemu bojuj...
Aký máte pocit z nového albumu?
Už nie je rockový, piesne sú popovejšie, skúsili sme aj elektroniku. A texty, tie sú viac pocitové. Riešia veci v podstate neriešiteľné. Vzťahy, lásku - čo si musím vyjasniť, ak mám niekoho rada, sama v sebe a ešte aj s tým človekom, a potom je to aj tak všetko inak.
Okrem výhradného textára Vlada Krausza vám slová písali aj iní. Bolo treba jeho sociálne ladené veci prestriedať?
So slovami bol problém, oslovovali sme kadekoho. Vznikali ťažko, nie ako niekedy, keď som povedala, akú mám náladu a bolo to tam. Teraz už nechcem byť v polohe kazateľa. Chcela som niečo pocitové a zároveň jednoduché, a to nie je ľahké vysvetliť. Vlado ma ale nenechal v tom, a tak mu chcem touto cestou poďakovať.
Prečo si nepíšete texty sama?
Musela by som byť trochu rozpísaná. Teraz už aj viem, ako by sa mali robiť, ale väčšinou mám len nápad, ktorý nie je dotiahnutý a chcel by čas. A človeče - ešte je to aj perverzné! Niečo medzi vulgaritou a perverzitou, a také veci nemôžem spievať. Nie, verte, že nie.
Bavíme sa o úprimnosti a zatiaľ také dievčence z Tatu, kde o úprimnosti nemôže byť ani reči, predávajú milióny albumov po celom svete. To zamrzí.
Sú dve skupiny umelcov - jedni sú tovarom a druhí majú svoj vlastný názor a nedajú si poradiť. Potom sa mi stáva, že pesničku, o ktorej si myslím, že je nanič, pustí vydavateľstvo ako singel a je najlepšou z celej platne.
Stále hráte na gitare?
Áno, hoci v štúdiu ma nemohli prinútiť, aby som niečo nahrala. Nakoniec je tam jedna španielka, bude to napísané, ktorá.
Pýtam sa preto, že v poslednej dobe sú populárnejšie speváčky, ktoré prinesú na pódium namiesto gitary svoje telo ako ďalší "nástroj". Vy ste pred časom mali problém zmieriť sa s vlastným telom, už ste sa s ním vyrovnali?
Už je to lepšie. Od istého veku si uvedomujete, že vám rastú prsia, zadok, že vyzeráte inak. A zmier sa s tým, že príroda to tak zariadila! Krízové obdobie u mňa trvalo od osemnástky donedávna. Páči sa mi ženskosť, nech je už akákoľvek. Trošku extravagantná, alebo aj nežná.
To telo by ste nevyužili na koncertoch inak?
Ak by som bola typ sebavedomej exhibicionistky, možno áno. To je vec, ktorá vždy zaberá, nebudeme klamať.
Umelci sú predsa exhibicionisti, inak by nevyšli na pódium?
Každý svojim spôsobom. Aj ja som, aby som sa dokázala uvoľniť a povedať ľuďom čosi, čo je pre mňa intímne. Ale nemusím byť s holým zadkom.
Ako sa žije v Prešove? Dá sa tak, aby ste sa nenudili?
To závisí od kreativity. Tu vládne väčšia snaha ako v Bratislave, kde každý večer pobehujete s papierikmi, kde čo hrajú. Aj preto je tu dosť úspešných kapiel - ak si nevymyslíš niečo, čo budeš robiť, zblázniš sa.
Čo si väčšinou vymyslíte?
Chodím do kina, plávam, čítam knihy, veľa spím a hrávam na klavíri. A teraz sa robil album. Neviem, či je to správne, ale ja to tak robím, že ak niečo končí, nájdem si možnosti, čo bude ďalej. Niečo nové skúsiť, niekam odísť a napríklad aj upiecť koláč.
V Bratislave by ste boli stále na očiach médií, pozývali by vás všelikam účinkovať. To nie je lákavé?
Rozmýšľali sme, že niekam s tou hudbou odídeme. Ale kým nie som vnútorne presvedčená, že zatvorím dvere bytu, odídem a viem, že toto bude môj život, neurobím to. Nemám tú potrebu a hlavne, chlapci z kapely tu majú svoje životy.
Máte s členmi kapely dobrý vzťah?
Za tie roky si každý našiel svoje miesto a funkciu.
Je s nimi sranda? Viete sa zabaviť?
Kedy ako, aj áno. Úplne utrhnúť sa nevieme, ale basgitarista je náš vtipálek.
Robíte medzi nimi osvetu v zmysle "pohľad ženy"?
Áno, hoci to je často zbytočné, lebo mi nikdy nebudú rozumieť a ja nerozumiem im. Spoznáš to, ale neporozumieš tomu.
Ako potom vychádzate s priateľom?
Vždy treba z niektorých vecí ubrať a niekde pridať. Nikdy nestretnem človeka, ktorý by bol úplne rovnaký ako ja, všetkému by rozumel, nie.
Máte niekedy potrebu vyšantiť sa?
Neviem, či sa dokážem na verejnosti úplne uvoľniť. Po dlhom čase som bola v podniku a chvíľku aj tancovala, ale stále mám pocit, že po mne ľudia pokukujú.
Aj domáci?
Možno nie, to ja mám v sebe taký pocit, komplex. Odkedy som v relácii Na streche povedala, že si pred koncertom dezinfikujem hlasivky slivovicou, všetci sa pýtajú otca, či nemá dcéru alkoholičku.
Vraj nechcete rozmýšľať o budúcnosti. Žijete zo dňa na deň?
Nerozmýšľam, len čakám, kedy ma pritlačí. Mám takú blbú vlastnosť, že veci naťahujem strašne dlho, do extrému, až kým nie je nutné sa rozhodnúť. Teraz uvidíme, ako dopadne platňa a ak to nevyjde, nebudem sedieť na zadku a čakať na spásu.
Máte predstavu o tom, s kým by ste chceli naspievať duet?
Páčilo by sa mi to s Radkom Pastrňákom z kapely Buty. Raz sme oslovili Mariku Gombitovú, či by nezaspievala v piesni Polnočné poludnie. Mala som takú predstavu - časť ona, časť ja. To by bola paráda! Marika sa najprv rozhodovala, potom že nie, hoci sa jej to veľmi páčilo. Nech sa nehneváme, že nás pozná a drží palce.
Ste presvedčená, že každá radosť v živote trvá veľmi krátko. To je dosť skeptické, alebo triezvo realistické?
Chvíľu je to dobré, potom sa zase niečo pokazí, naberiem silu, idem hore a potom zase spadnem. Som taký človek, náladový. Strašné, jeden kamarát mi povedal, že rozprávam ako štyridsaťročná žena.
O čom snívate?
Že raz budem mať drevený domček v kopcoch, kam si vezmem civilizáciu v podobe počítača so sebou, ale kam za mnou civilizácia nebude smieť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama