Katarína Knechtová: Hodená do veľmi hlbokej vody

11. srpna 2008 v 10:56 | Nell |  Rozhovory
Rádiá ešte stále búrlivo rotujú ich hity, ale kapela Peha už prestala existovať. Speváčka KATARÍNA KNECHTOVÁ rozpustila skupinu na vrchole popularity a začala sa venovať iným veciam. Nahrala sólovú skladbu Muoj bože do filmu Bathory, ktorá sa tam napokon nedostala. Knechtová o sebe hovorí, že je introvert - možno preto pôsobí ako príjemný a uvoľnený človek bez nafúknutého ega a bez afektu.
foto

Čím si vysvetľujete, že východ je v posledných rokoch zásobárňou slovenskej populárnej hudby? Je tam špeciálna klíma alebo je to len tým, že takmer všetci šéfovia veľkých hudobných vydavateľstiev sú východniari?
Aj to je určite dosť dôležitá vec (smiech). No hlavne je to tým, že sa tam všetci nudíme, nemáme toľko príležitostí sa kultúrne vyžiť a trpíme svojským a špecifickým mindráčikom. Uspokojujeme si to vlastnou tvorbou. Chceme sa zabaviť, zaujať, zabiť čas.
Kedy ste po prvýkrát pocítili nutkavú potrebu dať von niečo svojské?
Sedem rokov som chodila na klavír. Keď som sa zoznámila s nástrojom, začala som hrať náročnejšie skladby - Bacha, Mozarta, Martinů a podobne, začala som si meniť harmónie a skúšala som to hrať po svojom. Vtedy som pochopila, že sa dá aj skladať. No a otec ma na gitare naučil hrať prvé akordy - e mol a G.
Rodičia majú vzťah k hudbe?
Otec je muzikant, hrá v kapele, country. Mama hrávala na klavíri. Otec je ten, čo mal vždy myšlienku, že chce mať z jednej dcéry hudobníčku a z druhej športovkyňu. A mama bola tá, ktorá dohliadala na to, aby sa tá myšlienka uskutočnila. A ja som bola tá lenivá a nechcelo sa mi cvičiť.
So sestrou - športovkyňou im to vyšlo?
Aj sestra bola napokon prinútená chodiť na hudobný nástroj, ale myslím si, že ten šport by jej sadol viac. Je priebojnejšia, ja som, čo sa týka športu, mľandravá.
Otec bol aj váš spevácky supervízor?
Nie, spievať som začala náhodou, bola to taká hra osudu.
Na akej hudbe ste vyrastali?
Na všetkom možnom. Beatles, Doors, Led Zeppelin, páčila sa mi Janis Joplin a dokonca som začala fajčiť, aby som mala taký hlas. Björk, U2, starý Lenny Kravitz, veľmi som milovala Depeche Mode.
Účinkovali ste aj v slávnom speváckom zbore Prešovčatá, bola to dobrá škola?
Mala som štyri roky a milovala som ich, otec mi kupoval platne. V siedmom ročníku som nadobudla podozrenie, že by som mala byť speváčkou, tak som išla na konkurz. V zbore boli spevácke skupiny, najlepší boli v 1A a tak ďalej. Ja som skončila v trojke, s troma chlapcami sme robili len také medvedie pozadie, bola som veľmi smutná. Rýchlo som pochopila, že asi speváčkou nie som, tak som sa na to vykašľala.
Kedy ste nadobudli podozrenie, že by ste mali byť speváčkou, po druhýkrát?
To už nadobudli iní a ja som to prijala za svoje. Bolo to vďaka Ivanovi Táslerovi, ktorého som evidovala už v škole, lebo bol známou postavičkou, mal vlastnú kapelu. Raz som ho stretla v meste a len tak som ho buchla do brucha, že - aha, ty si ten Tásler, že? Potom ma zobrali autom domov, ja som im v tom aute zaspievala a už ma brali do kapely. Tak to v živote chodí - buch, a je to. Vzápätí podpísali zmluvu s vydavateľstvom a začalo sa robiť na albume, išli sme na turné s Olympicom a Prúdmi. Takže som bola vo svojich čerstvých pätnástich rokoch hodená do veľmi hlbokej vody.
Rozchod s IMT Smile nebol príjemný, však?
Ivan nevedel vystáť, že nás začínajú brať ako dvojicu a on prestal byť najväčším spevákom. Ale hlavne sme boli mladí a vyrábali sme si problémy tam, kde sme nemuseli. Viedli sme žabomyšie vojny, čo sa nestane, keď má niekto niečo odžité.
O Táslerovi je známe, že nebýva vo vyhrotených situáciách diplomatom.
To teda nie je.
Miro Tásler sa na oplátku o vás vyjadril, že sa čuduje, že to s vami chlapci z Pehy vydržali tak dlho.
Musím sa ho opýtať, ako to myslel.
Takže ste kapelu nesekírovali?
Nemám ten pocit. Ale je zvláštne, že túto situáciu komentuje, keď oni sami niekoľkokrát vymieňali členov.
Vidím, že rany ešte nie sú zahojené.
Nebudem mať problém porozprávať sa o tom s Táslerovcami - ak sa nám vôbec bude chcieť k tomu ešte vracať.
O Pehe sa klebetilo, že pri posledných koncertoch bola už taká demoralizovaná, že sa nikto s nikým nebavil, je to tak?
Kapela je v istom zmysle intímnejší vzťah ako manželstvo. Keď je dusno vo vzťahu, sú spôsoby, ako to vyvetrať, ale keď človek musí byť stále s tými ostatnými, na jednom pódiu, v jednom aute, v jednom hoteli, nedá sa to. Trávili sme spolu viac času ako s partnermi, mali sme úplne regulárnu ponorku. Už keď niekto nastupoval do auta, inému navierali žily a boli sme radi, keď sme mali každý vlastnú izbu v hoteli. Napätie bolo husté. Rovnako to funguje v živote aj v práci.
No pred koncertom sa dusno vytratilo, nie?
Samozrejme. Neviem, či ľudia v publiku cítili, že niečo nie je v poriadku, niektorí si možno všimli, že sme unavení, ale ono je to tak vždy, aj keď v skupine vládne ľudská harmónia, že niektorý koncert sa podarí výborne a niektorý až tak nevyznie.
Ako to vlastne fungovalo v Pehe? Začali ste výrazne trčať a navonok to pôsobilo ako vaša skupina. Bol v kapele stále kolektívny duch?
To prišlo časom. Začali sme fungovať, keď som mala sedemnásť rokov, a to je naozaj ďaleko od hudobnej, ľudskej a akejkoľvek vyzretosti. Chalani boli starší a bola to pre mňa veľká škola. Veľmi veľa vecí urobil bubeník a producent Martin Migaš, dal našej hudbe tvár, aj gitarista Karol Sivák bol dôležitý, kapelu vlastne ťahala naša trojica. Postupne som sa niekam dostala a chcela som si niečo dokázať vo vlastnom priestore. Pre niekoho je možno absurdná predstava, že potreba posunúť sa niekam inam vznikla v období, keď bola kapela najúspešnejšia, ale ja si myslím, že je to úplne normálne.
Na albume Niečo sa chystá ste prišli s energickým rockom, ale postupne ste "mäkli", bol tento iný typ výpovede vaša práca?
Nie, prišlo to samo. Pri prvom albume je človek spontánny, nezaťažený šoubiznisom. Pri druhom albume sme už zažili krízu smerovania, čo chceme vlastne ľuďom povedať. No objavili sme prácu so samplami, a my sme vždy chceli experimentovať so zvukom. Ale zároveň sme vždy chceli, aby to ostali pesničky.
Viacero hudobníkov hovorí, že hit sa stal z najmenej očakávanej piesne, ako to bolo u vás?
Presne tak, to sa nedá odhadnúť. Napríklad český vydavateľ by nebol pristúpil na to, aby Spomaľ bol singel, lebo to bola podľa neho plačlivá, minimalistická pesnička s ťažkým textom. Ďalším príkladom toho, ako sa nedá dopredu odhadnúť, ako to vyznie, je náš textár Vlado Kraus. Pošlem mu nejakú demo nahrávku a on, že preboha, to je hnusná pesnička. Potom si na ňu zvykne, napíše text a vzápätí je z toho kvázi hit. Ale stále nerozumie, ako sa môže taká pieseň hrať.
Ako vnímate texty?
Dávam si na ne špeciálny pozor, chcem, aby boli späté s nami, s našou hudbou a svetonázorom. Slovenčina je ťažká a cesta k nej nie je jednoduchá, lebo hocijaká akože anglická hatlanina môže znieť lepšie, ale keď sa človek do toho dostane, a keď spieva niečo, čo má zmysel, je to nádherné. Som rada, že sa ešte nájdu ľudia, ktorí počúvajú aj texty.
V súčasnosti pripravujete nový repertoár. Bude to oproti Pehe veľká zmena?
Zmenu rozhodne chcem, aj keď to, v čom bude spočívať, bude jasné, až keď sa to zaranžuje a nahrá. No stále to budú piesne.
Kto s vami spolupracuje na novej hudbe?
Ešte o tom nechcem hovoriť, lebo niektoré okolnosti sa stále menia, ale opäť to nebude žiadna elektronika a podobne, ale hudba so živými hudobníkmi.
Aké budú vaše najbližšie kroky?
Na jeseň chcem ísť do štúdia nahrať nový album, repertoár je už takmer hotový, už len doťahujem skrutky. A potom prídu koncerty. Celkom by ma bavilo začať klubovým hraním. A celkom určite chcem hrávať menej ako s Pehou.
Koľko ste hrávali s Pehou?
V letnej otrokárskej sezóne sme hrávali aj tri akcie za deň. Hralo sa stále, niekedy boli dva dni voľna. To už človek ani nevníma, že je na pódiu, je to choré.
Zlomovou skladbou vašej sólovej kariéry bola pieseň Bože Muoj do Jakubiskovho filmu Bathory, ktorá sa v ňom však vôbec neobjavila, prečo?
Neviem, prekvapilo ma to. Vysvetlili mi, že sa im to nehodilo do konceptu, lebo sa im to zdalo veľmi rockové.
Veď pod titulky sa dáva hocičo, nemusí to vôbec nadväzovať na filmovú hudbu.
Samozrejme, vo filme Gladiator je napríklad úplne nabúšený moderný rock. Ale keď si to rozmysleli, tak čo už. Oni sú trochu neriadená strela, ale bola to zaujímavá spolupráca, pána Jakubiska som predtým osobne nepoznala a je to naozajstný umelec, má svoj svet a je veľmi obohacujúce sa s ním stretnúť. Do videoklipu piesne boli použité zábery z filmu, takže som spokojná. Myslím, že sme si vzájomne pomohli.
Je pravda, že krstným otcom videoklipu mal byť Robert Fico?
No... je. Ja som sa to tiež len dozvedela, nebol to môj nápad a bola som prekvapená. Nakoniec sa to neuskutočnilo, lebo ten klip sa nestihol dokončiť. To je dobre. Myslím, že politika a hudba by sa nemali pliesť dokopy.
Kto vlastne robil hudobný podklad novej veci?
Sú tam v podstate tri nástroje môj hlas, klavír, ktorý som nahrávala ja a bicí nástroj cajon, na ktorom hral Martin Migaš. Plus nejaké sample. Vzniklo to tak, že som dostala do ruky žalm, vôbec som nevedela, akú majú predstavu, tak som to urobila v takom temnom duchu.
Niekde ste povedali, že sláva z vás urobila introvertného človeka. Je to tlakom médií?
Jednoznačne. Keď sme vydali album Deň medzi nedeľou a pondelkom s hitmi Spomaľ a Za tebou, začalo sa okolo nás haló. Zrazu to neboli desiati kamaráti, ktorí vám hovoria, že je to dobré a očakávajú od vás nejakú pozornosť, ale všetci chcú, aby sa človek usmieval a bol bezprostredný. Odrazu som sa cítila ako "pizza pro všechny". V istom momente ma to začalo otupovať, chcela som sa zavrieť a nevychádzať von. To je, myslím si, normálne a hlavne si treba uvedomiť, že každý zázrak trvá tri dni, ako sa hovorí. Sínusoida ide dole, záujem sa upriami na niekoho iného a človek má čas regenerovať sa.
No nie je zlé mať vypredané sály a cítiť energiu z davu pod pódiom, nie?
To je tá príjemná stránka popularity. Je mi jasné, že k tomu všetkému patrí aj strata súkromia, ale prišlo to rýchlo a prežívala som to príliš intenzívne. Človek má z toho kolotoča vybičované emócie.
Vy sa asi s bulvárom príliš nekamarátite, že?
To sa nedá takto povedať, ja asi nie som pre bulvár zaujímavá. Mám rada svoj pokoj a priestor. Občas sa síce o sebe dozviem niečo, čo ma prekvapí, ale nedá sa povedať, že by som s týmito médiami mala zlý vzťah.
Akým spôsobom skladáte?
Nárazovo. Keď sme boli v koncertnom kolotoči, nesadla som si rok a pol s tým, že idem skladať. Až som si myslela, že už nič nevytvorím. A potom príde nejaká vnútorná jar a zo mňa to všetko samo naraz vyraší. To priam cítim nutkanie zobrať gitaru alebo sadnúť si za klavír, akoby to niekto robil za mňa. Neovládam nástroje až tak dobre, aby som okamžite vedela zahrať to, čo počujem v hlave, takže to chvíľu trvá.
Cvičíte na nástrojoch?
Na klavíri áno, gitara mi až tak k srdcu neprirástla, radšej mám, keď na ňu nehrám ja, ale gitarista.
Na koncertoch však hráte na gitare, je to preto, aby ste mali čo robiť s rukami?
Nie, to sme vymysleli z praktických dôvodov. Keď sme začínali, zdalo sa nám neekonomické platiť ďalšieho gitaristu, takže chlapci ma v podstate prinútili naučiť sa hrať na nástroji, čo mi, samozrejme, pomohlo. Gitara mi umožňuje skladať iný typ pesničiek, ako sú tie klavírové.
Čo máte najradšej zo slovenskej hudby?
Keď som spievala skladbu Jara Filipa Do Batôžka na poctu Jarovi Filipovi, začala som mu venovať viac pozornosti, lebo v čase, keď bol na scéne, som počúvala iné veci. To je podľa mňa vrchol. A potom tvorba Richarda Müllera, staré piesne. Jeden z mojich najobľúbenejších albumov je Neuč vtáka lietať. To sú pre mňa naše klenoty. To, čo je nové, teda od času, keď som na scéne aj ja, neviem posúdiť, lebo nemám taký nadhľad, aby som to mohla komentovať.
V jednom zo starších rozhovorov ste hovorili, že by ste chceli ísť bývať do Česka, máte ešte takéto tendencie?
To bolo vtedy spojené s jedným konkrétnym úmyslom, ale rozhodne ostávam žiť v Prešove. V Česku hrám rada, ale som dušou Slovák, doma sa cítim až vtedy, keď prejdem hranice. Páči sa mi Slovensko ako krajina, mám silné rodinné väzby.
Čím si vysvetľujete, že niektoré slovenské skupiny, medzi nimi i Pehu, začali tak masívne hrať v českých rádiách?
Sme spevavejší národ. Oni sami tvrdia, že sú ovplyvnení nemeckou kultúrou, sú perfekcionisti. My máme v sebe uvoľnenú melodickosť, a to sa im veľmi páči. A veľmi sa im páči slovenčina, aj keď jej už prestávajú rozumieť. A čo sa týka starších kapiel, ako Elán, tam funguje nostalgia.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama